Perličky
Perličky zo života Vasiľa Biľaka...
Od pasienkov k limuzíne
Pán Vasiľ Husák z Kapišovej žil v Rusku vo Volgogradskej oblasti, kam sa presťahoval počas obdobia socializmu. U jeho rodičov vraj slúžil Vasiľ Biľak, pásol u nich kravy a chodil do školy v Kružľovej. Keď bol Mikuláš Škurla v polovici 70-tych rokov navštíviť Vaskovu mamu, povedala mu, že ich Vasiľ Biľak, už ako vysoký stranícky funkcionár, navštívil a povozil ich aj s mužom na svojej limuzíne.
Nasledujúce riadky sú osobným vyjadrením človeka, ktorý ako šestnásťročný mladík sníval o založení motoklubu pri národnom podniku Chemlon Humenné. V období, keď sa o mnohých veciach rozhodovalo priamo a bez zbytočnej byrokracie, sa rozhodol osloviť jedného z najvyšších predstaviteľov vtedajšieho politického života – súdruha Biľaka:
... Sadol som doma a napísal som strohú žiadosť o osobné prijatie u súdruha Biľaka. To stretnutie trvalo, nepreháňam, pokiaľ vypijete jeden pohár čaju. Záver: Stručne a vecne.
Ja som prišiel z Bratislavy vlakom do Humenného, na stanici ma čakal osobný šofér podnikového riaditeľa Chemlon Humenné, prišiel som za súdruhom riaditeľom - ten zelený, červený, fialový, len nie biely: "To ste sa prečo na mňa išiel sťažovať?"
Ja hutorím: Ja som sa nesťažoval, ja som iba poslúchol starého súdruha Taislera (?), on mi to poradil.
- Koľko chcete peňazí?
- My nechceme peniaze, my chceme priestory a motorky.
- Tak choďte do Považskej, aj s vaším šéfom Sväzarmu v Humennom a my to zaplatíme.
Generálny riaditeľ v Považskej Bystrici pozeral na mňa, ja som mal vtedy 16 rokov. Tak som len prstom ukazoval, faktúra ma nezaujímala. Jak sme prišli do Humenného, jak mi povedali, že som viac než jeden milión korún československých utratil v Považskej... a to sme nemali dvor, nič! No a záver bol ten: jeden úprimný ľudský rozhovor so súdruhom Biľakom a jeho osobné angažovanie v tejto veci medzi Bratislavou a Humenným. Žiadne záväzky, žiadne zmluvy, nič...
Jedna rada do života, ktorú som osobne od neho dostal, a to prakticky nikdy v živote na ňu nemôžem zabudnúť:
"Hodnota človeka nie je v ňom samom, ale je v diele, ktoré za sebou zanechá."
To bola jeho myšlienka, ktorú mi dal na začiatku môjho života. Dodnes sa jej držím a sa ňou riadim. Ešte som zle neskončil.
A tie hodnoty, tie sny... nám mladí už nechcú uveriť. Myslia si, že im rozprávame rozprávky... Ale my sme mali povinne tri roky praxe po škole. Mali sme istú prácu, isté štúdium, ktoré platil štát... a najmä možnosť, ak človek niečo chcel, aby si to aj reálne vybojoval a zrealizoval.
„Peter, poď ku mne:“ spomienka rómskeho spoluobčana na Biľakovu ľudskosť, keď už ako vysoký funkcionár usadil pri svojom stole svojho kamaráta z detstva – Róma, s ktorým pásaval kravy
To som chodil do školy, mal som 10 rokov, a vtedy súdruh Vasiľ Biľak bol pravdepodobne minister školstva, alebo dačo také, presne neviem... povereník. A teraz prišiel do Kružľovej, teraz rómska kapela bola zohnatá, miestny národný výbor, že prišiel súdruh Vasiľ Biľak. Bolo to pri vode, v Lozinách, dá sa povedať, takto, no a tam bola veľká hostina.
Chcem pripomenúť toto, že tu dakto spomínal, že v Kapišovej slúžil. A v Kapišovej slúžili, u Žida vraj, ten Róm, čo oni spolu pásli kravy v Kapišovej, keď chodili do školy a pásli kravy, tak jak tam bola tá veľká hostina, ten Peter Sivák, ten Róm, jak tam všetci upreli zrak na Biľaka, ja som ako mladý chlapec, do školy som chodil, nevedel som o koho to ide, ale vedel som, že dačo vzácne prišlo do tej Kružľovej.
A ten Peter Sivák, ktorý oni spolu v Kapišovej tam slúžili či čo, tak on tam bokom sa tak držal a pozeral stále na toho Vasiľa Biľaka. A jak tam oni hrali, všetko, hostili sa a my tam deti tak jak pionieri spievali a tak, a on si všimnul jeho. Teraz pozerá, pozerá: "Peter, to si ty?" - "Ta hej." A on: "Peter, však poď tu ku mne!" Rozprávam o tej ľudskosti, ktorá tu bola spomínaná, aký to bol veľký človek, napriek tomu, že robili na ministerstve, že bol už jak minister alebo neviem čo, vtedy presne neviem čo. "Peter, poď ku mne!"... a on taký, tak sa hanbil, išiel k nemu. "Tu si sadni pri mne!", to vám hovorím pravdu, "Tu si sadni pri mne!" a teraz ten Peter, nie, chudoba bola vtedy, chudoba bola.
A on si vtedy sadol pri ňom tu: "Ta pamätáš vtedy, jak sme chodili, jak sme sa rozdelili s chlebíkom, na poli, jaká bola chudoba, ty si dal mne a ja tebe" a toto, a on sa rozplakal ten Róm vtedy tam, tak až potom mi to došlo, keď som bol väčší a som rozumel, kto to bol Vasiľ Biľak, lebo o ňom sa veľa rozprávalo, takže on si aj toho Róma vážil, čo spolu chodili, slúžili, či na pole či čo, lebo on bol vraj sirota, tak on si toho Róma pozval k sebe a to bolo dačo preňho veľmi úžasné. Rozprávam preto, že aj toto, tá spomienka mňa pritiahla k tomu teraz, keď rozprávajú tí, čo pamätajú, aký to bol človek, bol to veľký človek, úžasný človek, keď on vtedy povedal tomu: "Peter, poď si sadni tu pri mne, tu buď pri mne", takže ozaj to bol veľký človek a pre Slovensko, aj pre Čechy, viem, že veľa spravil, aj pre Rómov a tak.
Ale my keď sme boli v Bratislave, ja, súdruh Biľak a aj Džupin, už je mŕtvy, už je nebohý a boli sme pri ňom a on hovoril, Vasiľ, mne: "Pamätaj, že toto, čo prišlo teraz, to je chudoba na nič. Vy ste za komunistov, alebo za tej éry čo my sme boli, mali ste prácu, najviac vy pocítite tú biedu." A mal pravdu, na to ja spomínam, že mal pravdu. Čiže ja vždy, pokiaľ môžem, tak prídem, aj tu s naším predsedom, vždycky sa zúčastním, roky rokúce a teraz mi je ľúto, že nie je medzi nami Helena Polanská, lebo ona, ja som ju mal rád, veľa som s ňou chodil, veľa sme sa rozprávali, ona dávala, jak sa hovorí, do poriadku všetko a sami sme si my dvaja s Helenou Polanskou zažili pre tento pomník všeličo.
Obnova farskej budovy v rodnej dedine
Aj keď sa Vasiľ Biľak pohyboval na vrchole politickej hierarchie Československa, nikdy nezabudol na svoje rodisko. Okrem iného v polovici 80. rokov vybavil pre okresný národný výbor financie vo výške 300-tisíc korún na opravu farskej budovy v Krajnej Bystrej. Pre miestnych ľudí predstavovala náboženská viera dôležitú súčasť života. Biľak, ktorý bol v detstve vedený k viere, aj keď sa stal v dospelosti ateistom, prejavil aj týmto gestom zvláštny cit k svojmu rodnému kraju, snažiac sa pomôcť tamojším obyvateľom a zachovať miesto, ktoré pre nich malo duchovnú hodnotu.
