Perličky
Perličky zo života Vasiľa Biľaka...
Od pasienkov k limuzíne
Pán Vasiľ Husák z Kapišovej žil v Rusku vo Volgogradskej oblasti, kam sa presťahoval počas obdobia socializmu. U jeho rodičov vraj slúžil Vasiľ Biľak, pásol u nich kravy a chodil do školy v Kružľovej. Keď bol Mikuláš Škurla v polovici 70-tych rokov navštíviť Vaskovu mamu, povedala mu, že ich Vasiľ Biľak, už ako vysoký stranícky funkcionár, navštívil a povozil ich aj s mužom na svojej limuzíne.
Cit k rodnému kraju
Vasiľ Biľak zvykol približne raz-dvakrát do roka prichádzať do svojej rodnej Krajnej Bystrej. Jedným z dôvodov bolo aj to, že chodieval zapáliť sviečku na hrob svojej mamy.
Hoci bol desaťročia jedným z najvýznamnejších československých komunistických politikov, pri návštevách rodného kraja sa podľa spomienok pamätníkov správal bezprostredne. Navštevoval aj miestnych príbuzných a známych, ktorí za ním neraz prichádzali s rôznymi prosbami a problémami.
Jeden z pamätníkov spomína, že keď sa Biľak objavil v obci, ľudia za ním prichádzali jeden po druhom – každý niečo potreboval, každý niečo vybavoval. Niekedy sa ich zišlo aj niekoľko desiatok.
Nasledujúce riadky sú osobným vyjadrením človeka, ktorý ako 16-ročný mladík sníval o založení motoklubu pri národnom podniku Chemlon Humenné. V období, keď sa o mnohých veciach rozhodovalo priamo a bez zbytočnej byrokracie, sa rozhodol osloviť jedného z najvyšších predstaviteľov vtedajšieho politického života – súdruha Biľaka:
... Sadol som doma a napísal som strohú žiadosť o osobné prijatie u súdruha Biľaka. To stretnutie trvalo, nepreháňam, pokiaľ vypijete jeden pohár čaju. Záver: Stručne a vecne.
Ja som prišiel z Bratislavy vlakom do Humenného, na stanici ma čakal osobný šofér podnikového riaditeľa Chemlon Humenné, prišiel som za súdruhom riaditeľom - ten zelený, červený, fialový, len nie biely: "To ste sa prečo na mňa išiel sťažovať?"
Ja hutorím: Ja som sa nesťažoval, ja som iba poslúchol starého súdruha Taislera (?), on mi to poradil.
- Koľko chcete peňazí?
- My nechceme peniaze, my chceme priestory a motorky.
- Tak choďte do Považskej, aj s vaším šéfom Sväzarmu v Humennom a my to zaplatíme.
Generálny riaditeľ v Považskej Bystrici pozeral na mňa, ja som mal vtedy 16 rokov. Tak som len prstom ukazoval, faktúra ma nezaujímala. Jak sme prišli do Humenného, jak mi povedali, že som viac než jeden milión korún československých utratil v Považskej... a to sme nemali dvor, nič! No a záver bol ten: jeden úprimný ľudský rozhovor so súdruhom Biľakom a jeho osobné angažovanie v tejto veci medzi Bratislavou a Humenným. Žiadne záväzky, žiadne zmluvy, nič...
Jedna rada do života, ktorú som osobne od neho dostal, a to prakticky nikdy v živote na ňu nemôžem zabudnúť:
"Hodnota človeka nie je v ňom samom, ale je v diele, ktoré za sebou zanechá."
To bola jeho myšlienka, ktorú mi dal na začiatku môjho života. Dodnes sa jej držím a sa ňou riadim. Ešte som zle neskončil.
A tie hodnoty, tie sny... nám mladí už nechcú uveriť. Myslia si, že im rozprávame rozprávky... Ale my sme mali povinne tri roky praxe po škole. Mali sme istú prácu, isté štúdium, ktoré platil štát... a najmä možnosť, ak človek niečo chcel, aby si to aj reálne vybojoval a zrealizoval.
„Peter, poď ku mne:“ spomienka rómskeho spoluobčana na Biľakovu ľudskosť, keď už ako vysoký funkcionár usadil pri svojom stole svojho kamaráta z detstva – Róma, s ktorým pásaval kravy
To som chodil do školy, mal som 10 rokov, a vtedy súdruh Vasiľ Biľak bol pravdepodobne minister školstva, alebo dačo také, presne neviem... povereník. A teraz prišiel do Kružľovej, teraz rómska kapela bola zohnatá, miestny národný výbor, že prišiel súdruh Vasiľ Biľak. Bolo to pri vode, v Lozinách, dá sa povedať, takto, no a tam bola veľká hostina.
Chcem pripomenúť toto, že tu dakto spomínal, že v Kapišovej slúžil. A v Kapišovej slúžili, u Žida vraj, ten Róm, čo oni spolu pásli kravy v Kapišovej, keď chodili do školy a pásli kravy, tak jak tam bola tá veľká hostina, ten Peter Sivák - ten Róm, jak tam všetci upreli zrak na Biľaka, ja som ako mladý chlapec, do školy som chodil, nevedel som o koho to ide, ale vedel som, že dačo vzácne prišlo do tej Kružľovej.
A ten Peter Sivák, ktorý oni spolu v Kapišovej tam slúžili či čo, tak on tam bokom sa tak držal a pozeral stále na toho Vasiľa Biľaka. A jak tam oni hrali, všetko, hostili sa a my tam deti tak jak pionieri spievali a tak, a on si všimnul jeho. Teraz pozerá, pozerá: "Peter, to si ty?" - "Ta hej." A on: "Peter, však poď tu ku mne!"
Rozprávam o tej ľudskosti, ktorá tu bola spomínaná, aký to bol veľký človek, napriek tomu, že robili na ministerstve, že bol už jak minister alebo neviem čo, vtedy presne neviem čo. "Peter, poď ku mne!"... a on taký, tak sa hanbil, išiel k nemu. "Tu si sadni pri mne!", to vám hovorím pravdu, "Tu si sadni pri mne!" a teraz ten Peter, nie, chudoba bola vtedy, chudoba bola.
A on si vtedy sadol pri ňom tu: "Ta pamätáš vtedy, jak sme chodili, jak sme sa rozdelili s chlebíkom, na poli, jaká bola chudoba, ty si dal mne a ja tebe" a toto, a on sa rozplakal ten Róm vtedy tam, tak až potom mi to došlo, keď som bol väčší a som rozumel, kto to bol Vasiľ Biľak, lebo o ňom sa veľa rozprávalo, takže on si aj toho Róma vážil, čo spolu chodili, slúžili, či na pole či čo, lebo on bol vraj sirota, tak on si toho Róma pozval k sebe a to bolo dačo preňho veľmi úžasné. Rozprávam preto, že aj toto, tá spomienka mňa pritiahla k tomu teraz, keď rozprávajú tí, čo pamätajú, aký to bol človek, bol to veľký človek, úžasný človek, keď on vtedy povedal tomu: "Peter, poď si sadni tu pri mne, tu buď pri mne", takže ozaj to bol veľký človek a pre Slovensko, aj pre Čechy, viem, že veľa spravil, aj pre Rómov a tak.
Ale my keď sme boli v Bratislave, ja, súdruh Biľak a aj Džupin, už je mŕtvy, už je nebohý a boli sme pri ňom a on hovoril, Vasiľ, mne: "Pamätaj, že toto, čo prišlo teraz, to je chudoba na nič. Vy ste za komunistov, alebo za tej éry čo my sme boli, mali ste prácu, najviac vy pocítite tú biedu." A mal pravdu, na to ja spomínam, že mal pravdu. Čiže ja vždy, pokiaľ môžem, tak prídem, aj tu s naším predsedom, vždycky sa zúčastním, roky rokúce a teraz mi je ľúto, že nie je medzi nami Helena Polanská, lebo ona, ja som ju mal rád, veľa som s ňou chodil, veľa sme sa rozprávali, ona dávala, jak sa hovorí, do poriadku všetko a sami sme si my dvaja s Helenou Polanskou zažili pre tento pomník všeličo.
Keď sa ukázalo, kto vie kosiť
Vladimír Palša, bývalý štátny tajomník pre poľnohospodárstvo, spomínal udalosť, ktorá sa hlboko zapísala do jeho pamäti. Počas jeho pôsobenia na JRD v Kapušanoch navštívil súdruh Vasiľ Biľak poľnohospodárske družstvo v spoločnosti vysokej straníckej delegácie z KSČ.
Delegácia prišla autom, postávali, rozhliadali sa vôkol, zatiaľ čo neďaleko starší muž kosil lúku. Gazdovi to napokon nedalo a trochu podpichovačne sa ich opýtal: "No a co, vy znace košic kedz sce take mudre?"
Biľakovi nebolo treba veľa hovoriť. Nepozeral na to, že je v elegantných poltopánkach. Jednoducho povedal: „Dajte to“, bez váhania vyšiel do trávy a pustil sa do kosenia.
Kým ostatní z delegácie sa do toho veľmi nehrnuli, Biľak kosil ďalej, bez vyhýbania sa robote a bez veľkých rečí. Starý roľník ho chvíľu pozoroval a napokon ho poťapkal po pleci so slovami: "No tak ty dobrý gazda!"
Tento jednoduchý, no výrečný čin ukázal, že ostal spätý s rodnou zemou a prácou, ktorá živí národ. Biľak nebol politikom, ktorý by sa pozeral na dedinu zhora. Rozumel ľuďom, rozumel poľnohospodárom a vedel, aké úsilie si vyžaduje každodenná drina na poli.
Palša vo svojej spomienke zdôrazňuje, že práve v takýchto okamihoch sa ukazuje charakter človeka – schopnosť bez príprav a bez okázalosti preukázať, že slová o úcte k práci nie sú prázdnymi frázami. Biľakova návšteva v Kapušanoch tak nebola iba protokolárnou udalosťou, ale autentickým gestom úcty k dedine a jej pracujúcim.
"A ty nevieš svoju reč?"
Zaujímavé je, že Biľak podľa spomienok starousadlíkov aj desaťročia po odchode z rodného kraja hovoril - „bisidoval“ medzi domácimi po rusínsky.
Potvrdzuje to aj príbeh z obdobia, keď v Krajnej Bystrej vznikalo malé múzeum v priestoroch bývalej obecnej školy, ktoré bolo okrem iného venované jeho osobe (medzi miestnymi bolo známe ako "Biľakove múzeum"). Jedna z miestnych žien, ktorá vtedy pôsobila ako predsedníčka Zväzu žien, si pripravila slávnostný príhovor. Keďže išlo o oficiálnu príležitosť, rozhodla sa Biľaka privítať spisovne po slovensky.
Začala teda svoj pripravený príhovor, no Biľak ju prerušil otázkou:
„A ty nevieš svoju reč, prečo mi po slovensky hovoríš? Ja som sa tu narodil.“
Podľa jej vlastných slov ju táto bezprostrednosť vtedy úprimne dojala.
Aj takéto drobné spomienky vypovedajú o osobnosti Vasiľa Biľaka. Napriek tomu, že strávil veľkú časť života v najvyšších politických funkciách, k svojmu rodnému kraju a jeho reči sa stále hlásil.
Vianoce v Tatranskej Javorine
Vianoce 1982 trávil Vasiľ Biľak s rodinou - manželkou, dcérou a zaťom v Tatranskej Javorine v hoteli Poľana. Spoločnosť mu robil vtedajší vedúci tajomník OV KSS Jozef Bilás a predseda ONV vo Svidníku Jozef Harviš. Pán Jozef Dirga, vtedy vedúci hotela Priesmyk na Dukle, pripravoval jedlo. Okrem iného sa podávala rusnácka mačanka, slivčanka, tatarčané pirohy a iné tradičné jedlá. Pán Dirga ukázal kuchárom v tomto zariadení, ako sa pripravujú tradičné rusínske jedlá a odvtedy boli uvedené pokrmy obľúbené u klientely hotela.
Zdroj: Jozef Dirga, foto: archív Jozefa Dirgu
Legenda o tom, ako Vasiľ Biľak zachránil vzácnu spomienku na slávu radošinského vína
V druhej polovici štyridsiatych rokov sa na biskupskom úrade v Nitre konalo spoločenské podujatie, na ktorom bol prítomný aj anglický vyslanec. Medzi podávanými vínami nechýbal ani radošinský Klevner z mimoriadne vydareného ročníka 1945. Jeho kvalita natoľko zaujala zahraničného hosťa, že vyslovil želanie mať toto víno aj na pripravovanej svadbe britskej princeznej Alžbety, neskoršej kráľovnej Alžbety II.
Do Anglicka tak putovalo približne 500 litrov radošinského Klevnera. Víno si získalo uznanie a do Radošiny následne prišlo aj písomné poďakovanie z kráľovského prostredia. Hoci sa podľa prísnych pravidiel dvorskej etikety na oficiálny prípitok používalo francúzske víno, radošinský Klevner napriek tomu zaujal a zanechal veľmi dobrý dojem.
Osud tejto vzácnej listiny však nebol priaznivý. V päťdesiatych rokoch mala byť podľa spomienok pamätníkov zničená a tým sa stratil jeden z cenných dokumentov pripomínajúcich medzinárodný úspech slovenského vinárstva.
Práve tu vstupuje do príbehu Vasiľ Biľak. Počas svojej návštevy radošinskej pivnice v polovici osemdesiatych rokov sa pri neformálnom rozhovore dozvedel o osude strateného poďakovania z Anglicka. Príbeh ho zaujal natoľko, že sa rozhodol pomôcť. Prostredníctvom československého veľvyslanectva v Londýne zabezpečil vyhotovenie kópie pôvodného dokumentu, čím prispel k zachovaniu významnej spomienky na úspech radošinského vína za hranicami Československa.
Tento krok ukazuje aj menej známu stránku jeho pôsobenia. Nešlo o veľké politické rozhodnutie ani o udalosť zapísanú do učebníc dejepisu, ale o snahu zachovať časť regionálnej histórie a kultúrneho dedičstva. Vďaka jeho iniciatíve sa podarilo obnoviť dokument, ktorý pripomínal mimoriadny úspech slovenských vinárov a dobré meno, ktoré si radošinské víno získalo vo svete.
Žiaľ, po spoločenských zmenách v roku 1989 veľa ľudí z vinice odišlo a podľa dostupných svedectiev sa viaceré historické materiály postupne stratili. Napriek tomu príbeh o radošinskom Klevneri, britskom kráľovskom dvore a obnovení strateného poďakovania zostáva zaujímavou legendou regionálnych dejín a zároveň pripomienkou toho, aký význam môže mať zachovávanie historickej pamäte pre budúce generácie.
Obnova farskej budovy v rodnej dedine
Aj keď sa Vasiľ Biľak pohyboval na vrchole politickej hierarchie Československa, nikdy nezabudol na svoje rodisko. Okrem iného v polovici 80. rokov vybavil pre okresný národný výbor financie vo výške 300-tisíc korún na opravu farskej budovy v Krajnej Bystrej. Pre miestnych ľudí predstavovala náboženská viera dôležitú súčasť života. Biľak, ktorý bol v detstve vedený k viere, hoci sa stal v dospelosti ateistom, prejavil aj týmto gestom zvláštny cit k svojmu rodnému kraju, snažiac sa pomôcť tamojším obyvateľom a zachovať miesto, ktoré pre nich malo duchovnú hodnotu.
zdroj: https://www.tyzden.sk/casopis/29109/v-dedine-je-kazdy-rodina/
Orientálny koberček ako kľakátko v kostole
O Vasiľovi Biľakovi sa zachovala aj jedna menej známa, trochu úsmevná príhoda z jeho zahraničných ciest.
Počas jednej návštevy niektorej ázijskej krajiny dostal malý koberček. Keď sa s ním vrátil domov, nemal ho záujem jednoducho vystaviť alebo si ho ponechať. Namiesto toho ho dal odniesť do miestneho kostola – „cerkvi“, aby mohol koberček poslúžiť veriacim, keď si v kostole kľaknú.
Či už túto historku chápeme ako svojrázny prejav jeho humoru, ľudovosti alebo ako malú ukážku jeho osobitého pohľadu na svet, patrí medzi tie drobné spomienky, ktoré sa okolo osobnosti Vasiľa Biľaka tradujú dodnes.
Vasiľ Biľak – muž, ktorý spájal aj po smrti
Keď Vasiľ Biľak vo februári roku 2014 zomrel, Európa v tom čase už prestávala byť pokojná. Vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou sa začínali nebezpečne vyostrovať, v médiách sa rozbiehala propaganda, staré väzby sa trhali a z bratov sa postupne stávali nepriatelia. A predsa, na pohrebe Vasiľa Biľaka sa stalo niečo, čo dnes znie až neuveriteľne.
Medzi kyticami a vencami od ľudí, ktorí prišli vzdať úctu zosnulému, sa objavili vence od ruského aj ukrajinského veľvyslanectva. Ležali vedľa seba, bez rozdielov, bez politických vyhlásení, bez potreby čokoľvek vysvetľovať. Len tichý prejav úcty k človeku, ktorý patril k jednej historickej epoche, keď ešte Ukrajinci a Rusi tvorili spoločný štát a verili myšlienke, že národy môžu spolupracovať, nie sa vzájomne likvidovať.
Dnes, keď sa slovanské národy zabíjajú a nenávisť sa vydáva za vlastenectvo, má táto skutočnosť veľký význam. Bol to jednoduchý, ale silný obraz doby, v ktorej ešte existovala nádej, že spoločná minulosť môže byť základom porozumenia. Socializmus, ktorému Biľak slúžil, mal svoje chyby, ale niesol v sebe aj ideu internacionalizmu – presvedčenie, že pracujúci ľudia majú k sebe bližšie než kapitalistické elity, ktoré ich poštvávajú proti sebe.
Vasiľ Biľak počas svojich politických funkcií navštívil viacero štátov a udržiaval s ich predstaviteľmi priateľské vzťahy, preto jeho meno rezonovalo aj vo vysokých diplomatických kruhoch v cudzine. Okrem ruského a ukrajinského venca tam boli napríklad zástupcovia Venezuely...
Je príznačné, že práve on dokázal ešte aj po smrti, vencami na jednom hrobe, spojiť to, čo je dnes rozdelené. Možno je to len detail. Len krátky okamih, ktorý si všimli iba prítomní. Ale ticho a úcta dokážu povedať viac než tisíce slov a niekedy práve malé detaily hovoria o pravde viac než celé učebnice. Dnes, s odstupom času, nadobúda tento detail zvláštny význam. Pripomína nám, že ešte nedávno bolo samozrejmé stáť vedľa seba, nie proti sebe. Rozdelenie nie je osud, ale politické rozhodnutie. A spomienka na minulosť môže byť mostom, ak ju nenecháme zničiť propagandou.
